Patrónom festivalu sa tento rok stal riaditeľ Činohry SND Roman Polák, ktorý má k martinskému divadlu veľmi blízko, veď v osemdesiatych rokoch tu pôsobil ako režisér a umelecký šéf. Pred takmer tridsiatimi rokmi vytvoril veľmi úspešnú inscenáciu Dotyky a spojenia, podľa ktorej sa náš festival volá.
Festival Dotyky a spojenia je jedinou prehliadkou inscenácií slovenských divadiel uplynulej sezóny na Slovensku. Počas jedenástich rokov sa stal neoddeliteľnou súčasťou slovenskej divadelnej kultúry. Tieto prvé dve vety sú možno obligátne, ale nemyslím ich vôbec formálne. Počas tých minulých rokov som sa veľmi rád do Martina vracal a trochu nasával tú atmosféru, ktorú sme kedysi cítili my starší na festivaloch v Košiciach a Prešove a na ich dvojičkách v Ostrave a Budějoviciach v časoch socializmu. Áno, to znepokojivé vzrušenie, aké témy sa v náznakoch či podtextoch v predstaveniach poodhalia v časoch komunistickej diktatúry, dnes už nefunguje. Máme demokraciu, ktorá je síce krehká a zraniteľná, ale treba ju neustále používať, využívať, provokovať, aby nezakrpatela. Aby sa z nej nestal len abstraktný pojem, ale prirodzená súčasť umeleckej slobody. Dnes je množstvo tém a protirečení, absurdít, o ktorých treba súčasníkom podať umelecké posolstvo. To je prirodzená súčasť našej tvorby, súčasným textom alebo prostredníctvom klasiky znepokojovať divákov a provokovať v nich otázky o stave spoločnosti, o stave ľudskej mysle i stave schopnosti používať cit. Pred Nežnou revolúciou sme inscenovali tu v Martine inscenáciu Dotyky a spojenia, podľa ktorej sa tento festival volá. Dva páry mladých ľudí ako súčasť experimentu tých „hore“ prežívali zmätok a vzrušenie zo vzájomného poznávania svojho tela a duše. Bola to úspešná inscenácia, diváci sa smiali a kritika prikyvovala. To spoznávanie sa odohrávalo za ostnatým drôtom. V tom bolo podobenstvo o vtedajšom svete. Dnešný ostnatý drôt je chladný pragmatizmus, necitlivosť, egoizmus a neustále pokusy podvodníkov na všetkých stupňoch spoločnosti experimentovať s trpezlivosťou občanov. Ešte pred desiatimi rokmi som mal pocit, že slovenské divadlo stagnuje, že je málo divadelných osobností. Dnes vidím divadelníkov , ktorí sú schopní kreovať myšlienku a vytvoriť zaujímavú formu vo všetkých generáciách. Od sedemdesiatnikov po dvadsiatnikov. A to je dobrá správa pre slovenské divadlo.
Dnes je už iba jeden problém. Poviem to slovami českého divadelného teoretika a kritika Jana Císařa, profilovať „divadlá, ktoré našli svoju dobu“ a svojich divákov. Prajem tomuto festivalu, aby sa mu darilo i naďalej.
Roman Polák
riaditeľ Činohry SND a patrón 11. ročníka festivalu
