Poetický príbeh o nevyspytateľnej náhode. Inscenácia je založená na zámernej pomalosti. Obyčajné divadlo o obyčajnom utorku a pritom neobyčajné vo svojej jemnosti a pomalom plynutí. Ako vo svojej recenzii konštatovala Barbora Krajč Zamišková: „Režisérke Michaele Homolovej sa podarilo spomaliť nezastaviteľné tempo 21. storočia. (…) Všetko obyčajné bolo odrazu magické.“
Dobrodružný príbeh plný zábavy, pesničiek a tanca, v ktorom Jančiči aj s kamarátmi predstaví deťom najvzácnejšie dary zeme.
Režisér Eduard Kudláč je známy svojou inklináciou k súčasnej dráme a obzvlášť k textom dramatika Ivana Vyrypajeva. Tento raz inscenuje Vyrypajevovu krehkú a intímnu drámu Neznesiteľne dlhé objatia, pričom stavia na svojom typickom scénickom minimalizme. Vďaka nemu majú šancu rezonovať výkony štvorice žilinských hercov, ktorých postavy sa pokúšajú v tomto chaotickom konzumnom svete nájsť si cestu k sebe samým.
Braňo Konečný sa divadelnej fotografii venuje od roku 2005, kedy začal zaznamenávať inscenácie Slovenského komorného divadla Martin. Okrem toho spolupracuje s Mestským divadlom Žilina, Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave a so Slovenským národným divadlom. Každoročne dokumentuje dianie na festivale Dotyky a spojenia.
Režisér Rastislav Ballek v inscenácii ponúka javiskovú úvahu nad tým, kto je Jánošíkom dneška. Je Jánošík viac zbojníkom, mysliteľom či iba stáročiami mýtizovanou ikonou? Diváci, ktorí očakávajú idealizovaný folklórny obraz národného hrdinu, tak zrejme zostanú prekvapení. Inscenácia je sugestívnym divadelným podobenstvom, ktoré využíva syntézu moderných javiskových prostriedkov. Na pôdoryse klasického textu prinášajú tvorcovia veľkolepý obraz totálneho divadla na úrovni európskej scény.
FOUCHÉ!!! je koncertná verzia divadelnej inscenácie Biológia politika – FOUCHÉ!!!, ktorá mala premiéru v SKD Martin 2. februára 2018. Zachováva štruktúru a tvár pôvodného projektu, ťažisko sa však presúva predovšetkým na hudobnú zložku.
Divadla SkRAT vo svojej inscenácii Rozlúčka s pohybovým aparátom pokračuje v princípe kolektívnej tvorby, v reflexii seba a súčasne aj aktuálneho stavu spoločnosti. Tento raz však typické sarkastické dialógy vymenili za rýdzo pohybové vyjadrenie. Vznikol tak veľmi zaujímavý pokus o tanečnú inscenáciu, ktorý ale nestráca povestný „skratovský“ nadhľad, humor a iróniu.