Slovenské komorné divadlo Martin, Divadelná 1, 03601 Martin, Slovenská republika
Pollackova kniha o haličskej migrácii je plná mikropríbehov obyčajných ľudí z Haliče. Opúšťajú domovinu pre strach z ohrozenia života aj pre vidinu ekonomicky lepšej budúcnosti. Dramatizátor Michal Ditte si spomedzi nich vybral niekoľko postáv, ktoré reprezentujú masu podobných osudov. Strasti Mendela Becka počas cesty do Ameriky, vykorisťovanie, neakceptácia zo strany domáceho obyvateľstva, živoriace a smrtonosné čakanie tých, ktorí ostali žiť v nehostinnej domovine, to všetko rezonuje nanajvýš súčasne. Réžia Ivety Ditte Jurčovej využíva blízkosť divákov a rozmanité divadelné prostriedky – prácu s objektom, vizuálnu inštaláciu, fyzické herectvo a atmosférotvornú hudbu, čím pozýva na intímne stretnutie o minulej a súčasnej migrácii.
Ako k nám dnes prehovára základný text židovsko-kresťanskej tradície, jedného z historicky najpevnejších základných kameňov západnej civilizácie? Dáva „kniha kníh“, ktorej príbehy boli po stáročia kódexom morálnych princípov, modernému človeku ešte vôbec zmysel? Spojenie plodnej skepsy režiséra Rastislava Balleka, suverenity herca Juraja Kukuru a Slovenského komorného orchestra pod vedením Ewalda Danela prináša performatívne scénické čítanie, balansujúce na hrane jurodivej apológie a provokatívneho spochybnenia. Pod nánosmi interpretácií a dezinterpretácií, ktoré treba olúpať, ak chceme nájsť jadro biblických podobenstiev, je, zdá sa, stále čosi živé a nadčasové. Tvorcovia odhaľujú polemickú podstatu akéhokoľvek čítania Biblie a sami vytvárajú dráždivý opus lavírujúci na pomedzí efektného pátosu a rafinovanej hry s divákom.
Autorská monodráma Petra Brajerčíka je kriticko-grotesknou sondou do kolektívneho myslenia, ktoré má tendenciu namiesto racionálneho vyhodnocovania slepo prijímať zjednodušené pravdy. Predsudky a národnostné, etnické, náboženské stereotypy začínajú pri nevinných vtipoch a končia antisemitskými výpadmi a nebezpečne agresívnymi prejavmi rasizmu. V inscenácii na motívy Pražského cintorína Umberta Eca, ktorá vznikla pod hlavičkou Prešovského národného divadla, Brajerčík a režisérka Júlia Rázusová skúmajú vzorce, prostredníctvom ktorých sa v spoločnosti utvára sieť konšpiračných teórií, do ktorej je niekedy ťažké nespadnúť. Uprostred výraznej scénickej koncepcie, kapustných hláv kdesi na opustenom poli, sa Brajerčík predstavuje ako sebavedomý protagonista. Vedome sa zahráva s tým, čo je pravda a čo viac mýtus, čo je myslené vážne a čo je podané s iróniou a odstupom. Z tohto kontrastu rastie humor, ktorý je cennou súčasťou tejto malej slovenskej tragédie o zasievaní nenávisti za účelom manipulácie.
Malebné zátišia slovenskej krajiny, žblnkotajúce bystriny i víchor, čo trepe okenicami a nespútané postavy omámené divokosťou prírody. Podliehajú pudom, konajú vášnivo, hlúpo, často v rozpore s tým, čo diktuje zdravý rozum. Sú zvádzané a nechávajú sa zvádzať z cesty vytýčenej princípmi morálky a etiky. To ponúka naturista František Švantner. Nové divadlo si z nadčasových diel prozaika vybralo štvoricu poviedok, ktoré vystihujú mnohé z typickej slovenskej povahy. Švantnerov duch a punkovo drzá, vtipná a hravá poetika režiséra Šimona Spišáka sa na javisku zrážajú, no k havárii nedochádza. Bez toho, aby tvorcovia autora prispôsobovali dnešku, bez konkrétnych odkazov na súčasnosť, sa Slovensko v obrazoch stáva obrazmi o Slovensku a najmä ľuďoch, ktorí ho Slovenskom robia. A nie sú to „oni“ a nie sú to „tí“, ale sme to my.
Čo by ste urobili, keby lietadlo plné pasažierov uniesli teroristi a mierili ním rovno na preplnený športový štadión? Dokázali by ste obetovať ľudí z lietadla v záujme záchrany ľudí na štadióne? Ak zákon tvrdí, že nemožno jeden život dať na váhy proti iným životom, rešpektovali by ste zákon? Alebo by ste sa riadili nepísanými a vratkými morálnymi princípmi, intuitívnym pocitom, že zachrániť jedného alebo sto ľudí je predsa rozdiel? Práve táto dilema stojí v centre hry Teror, ktorá je od roku 2015 hitom svetových javísk. Inscenácia Adriany Totikovej aj scénickým riešením akcentuje nejednoznačnosť ktorejkoľvek voľby a možnosť zmeny optiky s každým ďalším argumentom. Inscenovaný súdny proces nie je priestorom pre dynamickú divadelnú akciu, diváka však vťahuje vnútorná dynamika, v ktorej má v každom momente prevahu iný hráč. Rozhodne sa medzi nimi podľa toho, kto lepšie namieri svoju jedinú zbraň – silu slova, ktoré môže nakloniť spravodlivosť na jednu či druhú stranu. Vinný či nevinný?
Sci-fi klasika bratov Strugackých sa odohráva v záhadnej zakázanej zóne, kde neplatia známe fyzikálne zákony a kde kraľujú stalkeri – hľadači čudných predmetov s nepochopiteľnými vlastnosťami. Zóna na nich zanecháva stopy, sú existenciami na okraji spoločnosti, fascinujúcimi i odpudzujúcimi. Jedným z najlepších je Roderick, ktorý túži v zóne nájsť niečo, čo sa ešte nikomu nepodarilo získať. Inscenovať román plný fantastických výjavov a bizarných bytostí tak, aby to v divadle nepôsobilo smiešne a hlúpo, nie je jednoduché, Ondrej Spišák a herci Teatra Tatro to však dokázali aj bez komplikovanej techniky, na odľahlom mieste, len vďaka magickej divadelnosti, ktorá je tomuto zoskupeniu vlastná. Ich Stalker je metaforou ľudskej túžby získať prostriedok, ktorý zázračne vyrieši všetky problémy.
Obľúbený a vyzdvihovaný súčasný český režisér Jiří Havelka je jedným z tvorcov, ktorí pracujú princípom kolektívneho kreovania v priebehu skúšobného procesu. Jeho metóda je výzvou pre herca zvyknutého na komfort pevných mantinelov hotového textu a vopred jasnej režijnej vízie. Výhodou je nadhľad, otvorenosť a autorská sloboda, ktorú cítiť aj z martinskej inscenácie o kultovej osobnosti slovenskej populárnej hudby Karolovi Duchoňovi. Jej hlavnými ingredienciami sú vynikajúci výkon Tomáša Gregu v role „slovenského Karla Gotta“, ktorému sekunduje zohratý herecký ansámbel, stále chytľavé a svojsky poetické piesne a režijná nadstavba, vďaka ktorej sa z inscenácie nestáva banálny muzikál. Na pozadí doby (doslova) sledujeme človeka – extrémnu osobnosť a neopakovateľný talent, ktorý sa idúc za vzdialeným cieľom nechal pohltiť vlastnou slávou a závislosťou na speve a alkohole. Čakáme tragickú bodku, cestu k nej však po celý čas sledujeme s úsmevom...
Slovinský režisér Diego de Brea je tvorca s charakteristickým rukopisom poznačeným balkánskym temperamentom. Tak ako v minulosti, aj tento raz kladie dôraz na hereckú koncentráciu vo vyhrotenej expresivite a ohlodáva pôvodinu na kosť, ktorej špikom je jasné spoločenské gesto. Akcentovanie motívu nefunkčného súdnictva v hre o mocenskej rivalite rezonuje aj s ďalšími inscenáciami vo výbere. Priestor inscenácie patrí predovšetkým duelu dvoch panovníčok, silných žien, ktoré v precíznom detaile stvárňujú Alena Ďuránová a Tatiana Poláková. Rozmer krutého a tragického politického i osobného boja, súboja tvrdého rácia so živelnou vášňou, môže vyniknúť v minimalistickom scénickom riešení, ktoré však de Brea nasýtil umnými mizanscénami a drásavou atmosférou.
Zoskupenie Med a prach a jeho „principál“ Andrej Kalinka sa otvorene hlásia k estetike, ktorú neradno škatuľkovať do kategórií. V inscenácii eu.genus okrem aktívnej prítomnosti výtvarníka Juraja Poliaka hosťujú aj výrazné osobnosti súčasného tanca. Scénické dielo sa opäť zaoberá univerzálnymi otázkami bez možnosti zhrnúť ich do niekoľkých riadkov. Sú medzi nimi úvahy o dedičstve medzi generáciami aj o zdedených genetických predispozíciách, o zanechávaní odkazov budúcnosti, ktoré ústia až k otázke kto alebo čo je človek. Ich spoločný javiskový tvar je ako nikdy neukončená socha, ktorú hnieti síce nerozhodný, no geniálny sochár.
Festivaloví diváci by sa nemali nechať pomýliť – hoci v programe je dvakrát rovnaký titul, nejde o totožnú inscenáciu. Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté – o dvoch Teroroch prešovského DJZ a košickej Thálie to určite platí. Na tom istom pôdoryse hry sme svedkami obdobnej argumentačnej výmeny, predsa však je nálada v súdnej sieni trochu iná. Súd je tu v rekonštrukcii, čo môžeme vnímať ako súčasnú metaforu o znefunkčnenom súdnictve, ale aj ako otázku, na čom by dnes mala stáť spravodlivosť a ako obnoviť dôveru v zákony, ktoré z hrdinu robia vraha (a niekedy aj opačne). Lenže kde nájsť nejaké všeplatné pravidlá? Režijno-dramaturgický výklad Józsefa Czajlika sa javí ako odveká filozofická dišputa o tom, čo má navrch – etika alebo právo. Môže vôbec jedna strana v tomto boji zvíťaziť?
Laureát Ceny Dosky 2018 za mužský herecký výkon Martin Huba exceluje v úlohe starnúceho muža, ktorý sa zamiluje do mladučkej dievčiny. Vyrovnanou partnerkou mu je vďaka svojej prekvapivo zrelej kreácii mladá herečka Mária Schumerová. Inscenácia Slovenského národného divadla v réžii Michala Vajdičku otvára tému stále pretrvávajúcich spoločenských predsudkov o generačne nesúrodých vzťahoch. Matthiasa Klausena sa od vzťahu každý usiluje odhovoriť – rodinní príslušníci sa obávajú o svoje podiely z dedičstva, blízki priatelia nechápu a možno i závidia, prudérna matka Inken pochybuje o tom, že medzi nimi jestvuje skutočný cit. Remeselne zručne vypracovaná skica sa sústredí na drobnokresbu charakterov a dôsledné budovanie napätia vo vzťahoch, vďaka čomu môžeme hovoriť o poctivom hereckom divadle.
Každodenná absurdita, ktorá sa na nás valí z rôznych strán, je ako vystrihnutá z bizarných románov slávneho česko-nemeckého spisovateľa. Kafkovská doba si žiada kafkovské inscenácie – dôkazom sú dve slovenské uvedenia románu Proces, ktoré vznikli doslova naraz. Verzia Divadla Petra Mankoveckého v réžii Šimona Ferstla je oproti predlohe o to temnejšia, že neponúka jednoznačný výklad. Jozef K. nie je jasnou obeťou mašinérie všadeprítomného „systému“, skorumpovaného súdnictva a nepreniknuteľnej mocenskej hierarchie. Možno je spolutvorcom chaosu, v ktorom zlo a dobro neexistuje a každý má čosi za ušami, možno je len nastrčeným koňom, ktorého proces slúži ako krytie niečoho väčšieho, možno nespravodlivo súdeným whistleblowerom, ktorý doplatil na to, že sa miešal do niečoho, do čoho nemal. Je však evidentné, že chápadlá tohto chaosu siahajú na najvyššie miesta a že sa z nich nedá vymaniť. Inscenácia spája klasika so súčasnosťou, variabilita scénického priestoru, videoart, svetelný aj zvukový dizajn sú rovnocenné zložky, ktoré dokážu vytvoriť skutočne neo-kafkovskú atmosféru.
Názov inscenácie zvádza k presvedčeniu, že jej námetom je milostný príbeh, žiadna romantika sa však nekoná. Teda, ako sa to vezme, môžeme ju hľadať kdesi v zákulisí štvorice príbehov, ktorých ústrednou témou je materstvo. Štyri performerky na ňu nahliadajú cez svojskú optiku, pričom ich hlavnou zbraňou je autenticita. Spoločenský tlak, nemožnosť či neschopnosť byť matkou, stereotypy, „dobré rady“ všetečných príbuzných či celkom cudzích ľudí, baby-blues, túžby a pochybnosti, generačné odlišnosti a podobnosti v otázkach rodičovstva, to je kokteil tém, ktoré inscenácia mieša s humorom, ale i mnohými otáznikmi. Vstup mužom pritom nie je ani náhodou zakázaný, naopak, rôzne kategórie divákov potvrdzujú, že pod hlavičkou zoskupenia NUDE vznikla inscenácia univerzálnej i osobitej sily.
Súčasná hra Kopanec vznikla na základe skutočnej udalosti – brutálneho smrteľného útoku trojice mladistvých chlapcov na spolužiaka, ktorý sa odohral v roku 2002 v nemeckej obci Potzlow. Vražda šestnásťročného Marinusa Schöberla bola označená za rasovo motivovanú, v trnavskej inscenácii v réžii Viktora Kollára však do popredia vystupuje aj čosi iné. Neonacistické tendencie trojice vrahov sú dôsledkom akejsi dedičnej agresivity a strachu z inakosti, cyklického opakovania vzorcov správania, ktoré sú zakorenené hlbšie než v pubertálnych sympatiách k ideológii. Ide aj o sociologickú štúdiu pocitu dezilúzie, demotivácie a bezcieľnosti, ktorý sa rodí v málo stimulujúcom prostredí, v destabilizovanej politickej situácii, v spoločnosti žijúcej – či skôr len zo dňa na deň prežívajúcej –, na periférii akéhokoľvek verejného záujmu. Jedinou zábavou či východiskom sa tu stávajú alkohol, drogy, zvrátené boje o sebarealizáciu a bezmyšlienkovito vykonávané násilie.
Slovenské komorné divadlo Martin, Divadelná 1, 03601 Martin, Slovenská republika